Odkedy registrujem svet okolo seba, stretávam sa s akýmsi nejasným obrazom typického Slováka, ktorý akoby nevedel nájsť vo svete alebo v Európe svoje miesto.
Samozrejme, že sme pohostinní, čo to nevidíte? Nevadí, že si občas dáme po nose. Kto nám to tu stále chce robiť zle ? No nikto, kto by nám chcel robiť zle, ľudia sú v princípe normálni a nerobia nikomu zle. Že to v médiách vyzerá inak, tak to je už iný príbeh. Málo zarábame, vydiera nás zahraničný investor! Investor je rád, že má kvalifikovanú pracovnú silu v celkom sympatickej krajine, a možno s ním treba rozprávať rečou, ktorej lepšie rozumie, napr. rečou argumentov, mierneho a trvalého tlaku alebo za pomoci odborov. Na Slovensku po slovensky ! No ale čo urobíme s tým, keď sa u nás stáročia rozpráva aj po maďarsky, česky, rómsky a v posledných rokoch viac a viac po anglicky. Stále nás niekto utláča! Nuž, každý národ zápasí o svoje miesto na svete. Voľakedy zbraňami, dnes našťastie spravidla svojim umom, jedinečnosťou, a skvelými produktami a službami.
To hlavné, čo musíme vedieť, že rozhodne na to máme. Máme na to byť pohostinní, aj keď nič za to nedostaneme. Máme na to, aby sme sa zlu neodplácali zlom, ale ponúkali ústretovosť, optimizmus a sebavedomie. Aby sme lepšie zarábali, len to má svoje zákonitosti ako napríklad produktivita práce, sociálny zmier a korektné kolektívne vyjednávanie, alebo lepšia a dlhodobá súhra zamestnancov a podnikateľov. A tie zákonitosti si treba odžiť a nedajú sa preskočiť (že nám to nikto v tom roku 1989 nepovedal, že?). Máme na to, aby sme hovorili po anglicky alebo nechali hovoriť každého svojim jazykom. Aj tak tu za pár rokov budú mobily, ktoré budú online prekladať akúkoľvek reč. A navyše, národnostné menšiny na Slovensku roky rokúce hovoria svojim jazykom a ani sme si to poriadne nevšimli. Máme na to, aby sme sa prestali báť cudzieho a zároveň dať niečo aj z toho svojho.
Na čo sa ty vlastne s týmto blogom trápiš ? Mohol by som sa trochu schizofrenicky tak slovensky pýtať sám seba. Trápi ma naša skutočná identita. Vadí mi naše príliš krehké sebavedomie tam kde treba, a hrubé sebavedomie tam, kde to nikoho nezaujíma. Naozaj sme pohostinní, ale ono to tak veľmi nevyzerá, tak prečo sami seba nevieme predať? Nie sme náhodou sami sebe brzdou? Kedy sme naposledy podržali dvere dáme alebo uvoľnili miesto starším v električke? Určite mnohí z nás každý deň, a veď robme to ďalej - tak to má byť. Nie, nie sme vulgárni, ale vo veku internetu a sociálnych sietí sa niekedy stáva vulgárnym aj milujúci otec rodiny, dobrý kamarát alebo svedomitý zamestnanec. Máme na to, aby sme boli viac pozitívni. Máme na to, aby sme rozsievali dobrú náladu namiesto zlosti, závisti a iných "istí". Aby sme sa mali za svoju poctivo odvedenú prácu dobre zaplatené. Aby sme sa konečne zaradili do vyspelej Európy, niekde medzi Tatry a Alpy, a nie na Balkán, Ural alebo Kaukaz. Viac pozitívneho náhľadu na svet, menej obáv samých zo seba, viac zdravého sebavedomia.
Máme na to !
PS: Na čo máme v slovenskom hospodárstve, o tom nabudúce.